Priebeh zatmenia

Keď sme sa v lete minulého roku vracali z úplného zatmenia v Číne, ktosi cestou vtipkoval, ktoré zatmenie bude nasledujúce. Vyplývalo to aj z toho, že časť expedície videla zatmenie cez vysokú oblačnosť, pričom druhá časť prežila zatmenie v upršanom Šanghaji. Všetci sme boli z toho trochu smutní, nakoľko predchádzajúce zatmenia boli perfektné. Vedeli sme však, že na Veľkonočné ostrovy sa zrejme nedostaneme a preto sme sa pohrávali len s myšlienkou vycestovať do Afriky na prstencové zatmenie. Exotické prostredie a fakt, že také zatmenie sme ešte nezaznamenali, boli dôvodom začatia príprav na túto expedíciu. Astronomickú techniku sme síce mohli na jednej strane zjednodušiť, na strane druhej nás však lákali tajomstvá južnej nočnej oblohy. Vždy však zápasíme s limitovanou hmotnosťou pri leteckej preprave, tak sme sa nakoniec kompromisne rozhodli pre malú motorickú fotografickú montáž a rôznu fototechniku. K tomu sme pribalili stany, spacáky a teplé oblečenie, i keď teploty sa mali pohybovať okolo príjemných 25 stupňov. My sme však plánovali pobyt aj vo väčších nadmorských výškach. A tak na konci afrického monzúnového obdobia sa vydalo päť odvážlivcov do rovníkovej Kene. Letecká trasa do Nairobi viedla cez katarskú Dohu a Arabský poloostrov. Meniaca sa krajina nenechala zaháľať ani fotoaparáty a videokamery, a tak sme videli aj čiastočne zasnežený druhý najvyšší vrch Afriky – Mt. Kenyu.

Jambo Keňa

Prvé dotyky s africkým kontinentom a rovníkovou Keňou prebiehali s veľkými emóciami. Nabití informáciami z internetu a od známych sme s napätím čakali, čo všetko zažijeme. Nairobi nás privítalo príjemnou teplotou nad 20 stupňov a množstvom usmievavých černochov, ochotných nám pomôcť, na naše prekvapenie nie vždy za peňažnú odmenu. Za pár hodín sme boli ubytovaní, ochutnali miestne špeciality a dohodli si sprievodcu po krajine a kuchára. Miestni tomu síce hovoria safari, ale v našom ponímaní okrem pozorovania divočiny to bolo hlavne nočné pozorovanie na vybratých lokalitách a predovšetkým nájdenie vhodného miesta pre pozorovanie prstencového zatmenia Slnka. Itinerár cesty obsahoval návštevu národných parkov Amboseli, Naivasha, Hell‘s Gate, Nakuru a Aberdare ako i niekoľko ďalších zaujímavých miest. Medzi najväčšie zážitky patrila práve návšteva parku Amboseli, rozprestierajúceho sa na úpätí svahov Kilimandžára, najvyššieho vrchu Afriky. Uprostred divočiny sme po prvýkrát videli naživo zvieratá, poznajúce len zo Zoo. Tento zážitok nám umocnila priam čarovná južná obloha s Oriónom v zenite a majestátnymi Magellanovými mrakmi svietiacimi nad Kilimandžárom. Doznievajúce monzúnové obdobie nám však znemožňovalo fotografovať ich v plnej kráse, ako i obdivovať majestátnosť hory. Museli sme sa uspokojiť aspoň s priemernými snímkami. Nasledujúci deň sme však navštívili miestnych nomádov z kmeňa Masajov. Po vzájomnej rozprave a obdarovaní pristúpili Masajovia k obradu, ktorým nám chceli nakloniť miestnych bohov a zabezpečiť pekné počasie počas zatmenia. A počasie v nasledujúcich dňoch bolo skutočne stabilnejšie a krajšie :). Cestou k cieľovému miestu pozorovania zatmenia sme navštívili ďalšie zaujímavé lokality. Nevšedný zážitok nám ponúkol park Hell‘s Gate. Vstup bol povolený len peším alebo cyklo turistom. Dravé šelmy sa síce v parku nenachádzali, návštevníci však mohli zblízka pozorovať kopytníky či vtáky mnohých druhov. Prevažná časť parku bola vypreparovaná horúcimi prameňmi do nádherných morfologických skulptúr. Niet divu, že si toto miesto vybrali aj filmári na nakrúcanie filmu Tomb Raider – kolíska života.  Takisto blízke jazero Naivasha a priľahlé obrovské lúky ponúkali možnosť sledovať hrochy a množstvo inej zveri z neuveriteľnej blízkosti.

Deň zatmenia sa blížil. Posledná kontrola počasia cez miestny pomalý internet nás utvrdila, že plánované miesto pozorovania sme vybrali dobre – v národnom parku Nakuru. Bolo treba len dohodnúť so strážcami parku, aby nás vpustili dnu skoro ráno. Zatmenie totiž začínalo necelých 30 minút po východe Slnka. Náš sprievodca to bez väčších problémov vybavil (domáci sa rozprávajú svahilsky) a tak sme sa mohli pohodlne rozložiť na vrchole „opičieho zrázu“ nad snáď najkrajším jazerom v Keni. Prítomné paviány nás najprv zvedavo obkukovali, znenazdajky však jeden pribehol k autu a uchmatol igelitku, mysliac si, že tam máme stravu. V nej boli ale batérie do montáže. Po rýchlom zásahu nášho sprievodcu a krátkom boji s paviánom sme mali batérie späť. Museli sme byť ale obozretní, pretože škriekajúce opice sa s tým nevedeli zmieriť. To sa už „naše“ miesto zapĺňalo ďalšími pozorovateľmi z rôznych kútov sveta. Zatmenie začalo. Bolo počuť prvé cvakanie uzávierok fotoaparátov a kamier. K Slnku mierila aj naša technika – slnečný ďalekohľad Coronado PST a niekoľko digitálov a kamier. Tradične sme spustili aj časozberné snímkovanie zatmenia a okolia. Zo Slnka sa postupne stával kosáčik. Tieto chvíle už zaznamenávali aj redaktori z nemeckej televízie ADR, ktorým sme takisto poskytli rozhovor o našej práci. Nastalo prstencové zatmenie, najdlhšie v tomto storočí, ba i tisícročí. Vyše osem minút sme si vychutnávali prstenec. Citeľne sa zozimilo a poklesol jas. Blízku Venušu sme ale nevideli. Mesiac postupne opúšťal slnečný disk a ľudia nadšene tlieskali. Nebeské divadlo sa skončilo. S úľavou sme si dopriali tradičnú cigaru a drink. Čiastočne unavení sme strávili ešte pár hodín v parku pozorujúc byvoly, zebry, žirafy, antilopy, nosorožce a plameniaky. Po návrate do hotela sme prezreli a skúsili prvotne spracovať nasnímaný materiál. Ďalší deň sme cestovali smerom k rovníku, sledujúc GPS. Pri jednej z mnohých tabúľ označujúcich rovník sme zastavili. Miestny majiteľ atrakcie nás privítal na rovníku a ponúkol nám ukázať dôsledok rotácie Zeme (Coriolisovu silu) v praxi – rotáciu vody v miske na severnej a južne strane, podobne ako fungujú cyklóny. Pamätajúc si ešte niečo z fyziky sme vedeli, že v tomto prípade je veľkosť Coriolisovej sily limitne nulová a o rotácii v skutočnosti rozhodujú malé vodné prúdy a tvar nádoby. S úsmevom sme sledovali, ako s plnou vážnosťou predvádza experiment – 20 metrov nad a pod rovníkom. Ilúzia sa vydarila a na znak vďaky sme obdržali certifikáty prechodu rovníkom. Naše ďalšie putovanie nás zaviedlo do národného parku Aberdare, jedného z najvyšších a najnebezpečnejších parkov Kene. Pôvodne sme v parku chceli prespať vo výške nad 3000 metrov a fotografovať objekty južnej oblohy. Všetky ubytovne však už boli obsadené a nebolo možné v parku ani kempovať. Ostávala nám len denná prehliadka. Po návrate do Nairobi sme si dopriali výdatný oddych, návštevu miestnych trhov a zaujímavostí mesta.

Možno sme mali šťastie a možno je to skutočne tak, ale naše dojmy z krajiny (prešli sme asi 1600 km) a stretnutí s ľuďmi rôznych vrstiev sú také, že Keňa vôbec nepôsobí ako štát, kde na Vás číha nebezpečenstvo zo všetkých strán. Ako turistov nás ľudia neustále zastavovali nielen na ulici, srdečne nás zdravili, pýtali sa odkiaľ sme, ako sa máme, ako žijeme. Mnohí poznali aj Slovensko, resp. Československo a vedeli aj, že sme Slovania. Tento príjemný poznatok nás len utvrdil v tom, že by sme sa do Kene mohli vrátiť, možno aj na zatmenie v roku 2013.

Stanislav Kaniansky

Priebeh prstencového zatmenia